Patrón školy

František sa narodil v umbrijskom meste Assisi pravdepodobne v roku 1181. Jeho rodičmi boli zámožný obchodník so súknom Pietro di Bernardone a jeho manželka Giovanna. František bol pokrstený ako Giovanni (Ján), podľa Jána Krstiteľa, avšak keď sa jeho otec vrátil z obchodnej cesty po Francúzsku, rozhodol sa zmeniť mu meno na Francesco (František). Nechcel, aby jeho syn mal niečo spoločné s Bohom, on chcel mať zo syna obchodníka a chcel, aby už aj jeho meno naznačovalo obdiv k Francúzsku, pri obchodovaní s ktorým nadobudol svoje bohatstvo.

František získal dobré vzdelanie a vo svojej mladosti viedol bezstarostný život s dostatkom finančných prostriedkov. Napĺňal otcovu predstavu, zaľúbil sa do Francúzska a bol tiež dobrý v obchode. Ale František chcel viac ako len bohatstvo. Chcel byť šľachticom a vojna bola tým miestom, kde sa dá získať sláva, po ktorej tak túžil. V roku 1199 vypukla v Assisi občianska vojna medzi mešťanmi a šľachtou a mladý František sa do vojny zapojil v meštianskych oddieloch. V roku 1202 však vojna skončila pre Assisi porážkou a František padol spolu so svojimi spolubojovníkmi do zajatia, v ktorom ťažko ochorel. Z väzenia ho musel vykúpiť jeho otec.

František mal teda za sebou viacero sklamaní: jeho mladíckym snom bolo stať sa známym rytierom, v boji však utrpel potupnú porážku; namiesto užívania si mládeneckej sily a životaschopnosti sa vo svojich dvadsiatich rokoch musel vyrovnávať s telesnou slabosťou a chorobou. Začal sa tak postupný proces jeho obrátenia, vyhýbal sa svojim obľúbeným kratochvíľam a bohémskym priateľom a viac času trávil v modlitbe. V tejto dobe vykonal František púť do Ríma a všetky svoje peniaze venoval ako milodar pri hrobe sv. Petra.

Keď sa po svojom návrate modlil v kostole San Damiano, prehovoril k nemu Kristus z kríža. Trikrát zopakoval: „František, nevidíš, že sa môj dom rozpadá? Oprav ho!“ František si okamžite zadovážil stavebný materiál a začal opravovať kostol, v ktorom sa práve modlil a neskôr pokračoval ďalšími. Na opravu kostolov a iné dobročinné účely si František bral finančné prostriedky z obchodu svojho otca, čo viedlo k hádkam a dokonca k súdnemu sporu. Pri súdnom pojednávaní, ktoré sa konalo na jar roku 1206 verejne na námestí, sa František vyzliekol donaha, vzdal sa svojho dedičstva a zriekol sa svojho otca. Od tej chvíle žil František v dobrovoľnej chudobe ako pustovník na okraji spoločnosti. Ako kajúcnik nabádal aj ostatných, aby milovali Boha, kajali sa za svoje hriechy a takto postupne priťahoval ďalších mladých ľudí, ktorí boli ochotní zdieľať s ním jeho spôsob života. Podľa tradície sa k nemu ako prví pripojili bohatý šľachtic Bernardo di Quintavalle a právnik Pietro Cattani. Žili jednoduchým životom neďaleko Assisi. Mnoho času však trávili putovaním hornatými krajmi Umbrie a vždy v dobrej nálade a so spevom nabádali ľudí k pokániu. Ich životným programom sa stali tieto tri verše:

V roku 1209 putoval František so svojimi jedenástimi nasledovníkmi do Ríma, aby tam pápeža Inocenta III. dobrovoľne požiadal o schválenie spôsobu života svojho malého spoločenstva. Podľa tradície pápeža presvedčil sen, v ktorom videl rúcajúci sa kostol (cirkev), ktorý podopiera chudobný muž. Keď Františka prijal, spoznal v ňom muža zo svojho sna a jeho regulu žiť v chudobe a kázať pokánie v roku 1209 schválil. Opát benediktínskeho kláštora im zveril do užívania kostol Santa Maria degli Angeli (Porciunkulu), ktorý sa tak stal strediskom nového náboženského hnutia. V tej dobe bol František vysvätený za diakona a ním zostal po celý život, pre svoju skromnosť a z úcty ku kňazstvu. František nebol reformátor; modlil sa za obrátenie k Bohu a poslušnosť Cirkvi. František musel počuť o úpadku Cirkvi, ale vždy sa správal k Cirkvi a jej ľuďom s najväčším rešpektom.

V roku 1212 prichádza za ním Klára – assiská šľachtičná, ktorá túži kráčať za Kristom v jeho šľapajach. Spolu s Františkom zakladajú rád chudobných panien, ktoré sa neskôr nazvú klariskami. Pre ľudí žijúcich vo svete zakladá sv. František roku 1221 tzv. tretí rád, v ktorom sa združovali laickí muži a ženy, čo chceli v občianskom živote uskutočňovať evanjeliové rady. Na Vianoce 1223 adoruje Krista v jasliach v Grecciu, kde pripravil „živý betlehem“ a takto dal základ vianočnej tradícii. Za Ježišom kráča aj na Kalváriu, ktorou sa pre neho stal vrch La Verna, čo bolo predzvesťou neskoršej krížovej cesty. Sám František mal účasť na Kristovom utrpení aj inou veľkou milosťou, keď mu počas krížovej cesty na sviatok Povýšenia sv. Kríža 14. septembra 1224 ukrižovaný Ježiš vtisol krvavé znaky utrpenia – stigmy. Je to prvý známy prípad stigmatizácie v dejinách Cirkvi. V tom čase František takmer oslepol a naplnený radosťou skladá Pieseň „brata Slnka“.

Ľudia boli spočiatku nedôverčiví k týmto bratom, ktorí verne nasledujúc evanjelium, hovoria o Božej láske. Pýtali sa: "Ako môže človek, ktorý nič nemá, byť šťastný? Ako môžu zdraviť s úsmevom ľudí, ktorí po nich hádžu skaly?" Keď sa biskup zhrozil, aký ťažký život si vybrali, František mu odpovedal: "Ak by sme vlastnili hocijaký majetok, potrebovali by sme zbrane a zákony, aby sme ho mohli ochrániť." Pre Františka bolo vlastnenie smrťou pre lásku. František zdôvodňoval svoj postoj: "Čo môžeš urobiť človeku, ktorý nič nemá? Čo ukradneš človeku, čo nič nevlastní? Nemôžeš zruinovať človeka, ktorý nenávidí prestíž." Boli skutočne slobodní.

Pozemský život sv. Františka sa končí večer 3. októbra 1226, čo ale podľa vtedajšieho počítania času už prináležalo k nasledujúcemu dňu, preto sa jeho sviatok slávi 4. októbra. V roku 1228 ho pápež Gregor IX. vyhlásil za svätého.